Na zbláznenie! 4.KAPITOLA- Žart? Asi nie...

24. července 2011 v 16:06 | LonelyGirl |  Na zbláznenie!
Pomaly, ale isto sa blížime ku koncu. :) Možno ak by ste mali záujem zúčastniť sa na tejto poviedke, mohla by so s ňou pokračovať a urobiť tak ešte väčšie zápletky. Neviete si predtaviť, čoho by som bola schopná v tejto poviedke ešte spraviť. Takže, ak by bol záujem aby som pokračovala, napíšte mi do do komentára a podľa toho by som pokračovala ;) Keď nie, tak to len ukončím tou 5.kapitolou .. ďakujem. :*



Pozerala som sa do svojich modrých, na môj vkus až príliš rozžiarených očí. Fakticky žiarim, svetielkujem. To je trápne. Vyzerám akoby som bola zhúlená. Rozstrapatené vlasy mám mokré, samozrejme, len pár minút dozadu sme sa s Johnnym hrali na "malú morskú pannu v problémoch". Teda, aspoň mne to tak pripadalo. Na chvíľu som sa ponorila do svojich spomienok. Ako sa sprcha zmenila na bublinkový kúpeľ, na naše prepletené telá, na náš smiech a naše vzájomné dotyky.
Zazrela som v nádhernom tepanom zrkadle zahanbenú grimasu na mojej tvári. Pery som mala jemne opuchnuté, ale vcelku im to dodávalo sexi objem a to sa mi, priznávam, páči.
Jediné čo ma štve je, že sa mi z očí zmyla riasenka. To však nebude taký problém, v kabelke mám všetko potrebné na skrášlenie môjho vzhľadu. Lenže, kde je kabelka?
Pôjdem pekne od začiatku. Zobrala som si ju vôbec z domu? Áno, myslím, že som ju ešte mala, keď ma posadla tá neodolateľná túžba po ňom. Pri dverách. Capla som si rukou po čele. Au, vôbec som nechcela tak silno.
"Johnny?" zakričala som, ale pohľad som nespúšťala zo zrkadla. Presne som sa pozerala na tie body, ktoré musím skrášliť. Oči.
Až po pár minútach mi došlo, že neodpovedá. To ma štve. Vážne, keď ho potrebujem najviac, aby mi doniesol teraz pre mňa najdôležitejšiu vec na svete, jeho niet. Hundrajúc si popod nos som vyšla z kúpeľne, prešla chodbou okolo rôznych dverí, pričom každé smerovali do izby buď jeho sestry, rodičov, hosťovskej alebo do inej časti domu, až som sa dostala k vytúženej kabelke. Otvorila som ju a zobrala do ruky svoj mobil. Samozrejme, to treba mať dotykové mobily, ktoré sa ti samé odblokujú vo vreckách a v kabelkách. Nahnevane som zazerala na prázdnu smsku, ktorá sa chcela sama poslať. Rýchlo som to zmazala, schmatla do ruky svoju "volume" riasenku, lesk na pery, tiene a utekala k zrkadlu. Kabelku som neopatrne v rýchlosti zavesila na už preplnený vešiak.
"Tak," potešila som sa, keď som konečne mohla povedať, že vyzerám aspoň trochu ako človek. Mihalnice mali opäť svoju dĺžku ako pred samoodmaľovaním sa a pery vyzerali hneď krajšie, keď som si nimi prešla jemným, ružovkavým leskom. Čo bolo trošku zbytočné, aj tak sa to "zmyje" keď stretnem Johnnyho, ale beriem všetko s rezervou. Nemyslite si, nie som nejaká povrchná a namyslená baba, ktorá musí byť zakaždým namaľovaná a perfektne upravená. Čo nie som ani vtedy keď sa namaľujem, ale chcem cítiť pocit, že sa môžem niekomu páčiť. Momentálne Johnnymu.
Čo je inak zvláštne, vôbec som ho nestretla. Až teraz som si to uvedomila. Neutopil sa? Pozrela som sa do vane. Nič. Prázdna. Pokiaľ by sa neprepchal spolu s odtečenou vodou do kanála, neviem si predstaviť, že by sa bol utopil. Ani v umývadle.
Došla som teda nesmelo do kuchyne, jeho košeľa, ktorú som si pred výstupom z vane rýchlo znovu obliekla už vyschla a teraz mi jemne pokrčená siahala do štvrťky stehien. Kde môže byť?
Zrazu som počula strašný rachot hneď za mnou. Zvreskla som a otočila som sa.
"Do čerta," zanadávala som a sledovala, ako sa zdvíha zo zeme, aby pozbieral čierno-zlaté obaly od cédečiek a zároveň aj z nich povypadané cédečka. Vôbec som ho nepočula prichádzať. Pohybuje sa snáď cez steny, keď sme samy dvaja?
"Do frasa.. Zlato, prosím ťa, ale vážne. Musíš mať pohodenú kabelku na strede chodby?" Rýchlo to všetko zbieral, tak som sa zohla, že mu pomôžem. Kým on bral obaly, ja som sa pokúšala odlepiť od zeme všetky tie cédečka.
"Prepáč, nehnevaj sa, asi musela spadnúť z vešiaku..." nepočúvala som, ako sa smial, mňa upútal jeden jediný predmet na zemi. Až teraz som sa poriadne prizrela, čo vlastne zdvíham. So zdvihnutým obočím som sa na Johnnyho pozrela. Všimol si, že som stíchla, hodil po mne pohľad. V rukách som držala cédečko od jeho skupiny. Na obale bol vycapený spolu s ďalšími štyrmi chalanmi. V jednom z nich som spoznala Adama, jeho spolužiaka a zároveň speváka. The Pleasure, tak sa volala ich skupina, založili si ju pred tromi rokmi, vtedy som nemala ani tušenie o nejakom Johnnym. A popravde, najprv som túžila po Adamovi, kým sa mi do cesty nepriplietol on. Teraz si nemôžem spomenúť, čo som videla vlastne na tom sukničkárskom a nemožnom Adamovi. " Hej, nepovedal si mi, že už máte vydané cédečko." Zmocňoval sa ma hnev. Fajn, vedela som, že sa im v posledných mesiacoch darilo viac ako dobre. Veď koľkokrát som počula Johnnyho hrať? Ako basgitarista bol úžasný. Tie hodiny gitary, ktoré bral už od svojich štyroch rokoch sa na ňom pekne podpísali, takže keď vymenil gitaru sa basgitaru, nikto nebol prekvapený jeho úspechom. Ale nepovedať mi o tom, ako sa im darí, mne, svojej vlastnej priateľke? Rada som ich počúvala hrať. Keď ma ťahal na všetky tie nacvičovania, bola som dokonalá fanynka. To nemám právo nič vedieť? Považuje ma za takú bezvýznamnú, že mi nič nepovie? Pokrútila som hlavou. Postavila som sa a založila som si ruky na prsiach.
"Nepovažoval som to za dôležité. A inak, veď to ani nie je úplné cédečko. Je prázdne. Je to len návrh, ako by to, podľa Adama, malo vyzerať. Preto som ich doniesol. Príde si pre ne. Prosím ťa, nerob z toho žiadnu vedu. Keby bolo úplne isté, že nám dajú nahrávaciu zmluvu, povedal by som ti to, len som nechcel, aby si sa tešila a nakoniec z toho nebude nič. To by bolo iba trápne. Pre mňa." Z určitého uhla pohľadu mal pravdu. Ale mohol mi o tom povedať. Urazene som si vzdychla a ponáhľala som sa odpratať nám z cesty kabelku, skôr než sa o ňu znova niekto potkne. Zas robím scény. Pokazím celý dobrý pocit z nášho výročia.
Zrazu ma však napadlo, že už sú zasvietené svetlá. Aspoň v kuchyni. Už musí byť veľa hodín.
"Nehnevaj sa," pocítila som, ako mi objal plecia a hlavu mi sklonil na ramená. Lícom sa mi dotýkal ucha. Usmiala som sa tak, aby to nevidel. Také ľahké to mať nebude.
Pomrvila som sa, nech sa môžem z jeho objatia vyslobodiť, ale jeho zovretie nepoľavovalo.
"Nie, nepustím ťa, kým to nepovieš."
"Neviem, čo mám povedať," odsekla som mu namrzene a vyťahovala som si z kabelky mobil.
"Dobre to vieš. A počujem, že sa usmievaš, mňa neoblafneš svojim akože nahnevaným tónom. Ale je to milé. Viem, že by si mi nebola schopná ublížiť." Dýchal mi na krk. Nejako si fandí chlapec. "Vážne si pokazíme večer? Večer, ktorý by mal patriť iba nám?" Zvážnel. Záleží mu na tom rovnako, ako mne.
"A čo takto, keby nám patrila aj noc?" Otočila som sa k nemu. Bože, prečo je také ťažké hnevať sa naňho dlhšie ako päť minút?
Zasmial sa a videla som spýtavý pohľad v jeho očiach. Nesmial sa tomu, čo som povedala. Určite myslel na to, ako "dlho" som sa vydržala hnevať.
"Napíšem mame, že budem spať u kamošky," kým som to hovorila, už som vyťukávala do klávesnice.
"Nebudeš mať problém?" Jeho vzrušený tón sa dal rozoznať aj napriek tomu, že sa v ňom ukrývali isté obavy. Milé. Ale ja nie som malé dieťa. Raz si musím dupnúť, čo v preklade znamená, že budem mať obrovský problém. Mne nedovolili ešte nikdy u nikoho spať. Preto píšem smsku. Som dosť veľký zbabelec, aby som s ňou volala.
"Prečo nepovieš, že budeš u mňa?" Si robí srandu? Nechtiac som vyprskla do smiechu. Cítila som, ako krúti hlavou.
Mami, zmeškala som autobus domov. Práve idem od Johnnyho, zastavím sa u Klaudii a prespím tam. Maj sa. Na toto by mi ani babka neskočila. Ale čo už, risk je zisk, pomyslela som si, keď som stlačila "odoslať". Rýchlo som si vypla mobil. Mama ma dnes otravovať už nebude. Vzdychla som si, keď som si predstavila, čo ma bude čakať ráno. Ale tým sa môžem zaoberať neskôr. Mobil som hodila tam, odkial som ho vytiahla a otočila som sa tvárou tvár k Johnnymu. Sledoval ma s rozporuplným výrazom v očiach. Spýtavo som sa naňho pozrela.
"Po pravde, neviem čo mám urobiť skôr. Máme dnes celú noc iba pre seba, vlastne, ešte stále sa pred nami otvárajú brány večera, ty si si práve vypla mobil a ja ešte stále musím čakať na toho prekliateho Adama..." nedohovoril, jeho pery boli až priveľmi zaneprázdnené tými mojimi. Pocítila som, ako mi chrbticou prešiel elektrizujúci pocit a pocítila som, ako ma Johnny k sebe pritisol pevnejšie. Jazykom mi roztvoril pery a vsunul mi ho pekne pomaly do úst, akoby si vychutnával každú jednu sekundu nášho bozku. Naše jazyky sa pohybovali v divokom tanci pod taktovkou spaľujúcej vášne. Ešte stále ho nemám dosť, nemôžem sa ho dostatočne nabažiť. Naše pery od seba ani na sekundu neodlepil a mne sa chvelo celé telo. Ľavú ruku mal zapletenú v mojich vlasoch, pravou ma hladil pod košeľou. Po hrudi, pomaly pokračoval nižšie a nižšie, až sa dostal k okrajom nohavičiek. Prešiel mi popod ne a... zazvonil zvonček na dverách.
"To nemyslíš vážne," zavrčala som napoly nahnevane, napoly omámene.
"Adam si vie dať vždy načas. Vieš čo? Choď vybrať nejaký film kým to s ním vybavím. Vieš, že počas filmu sa dá robiť toľko vecí, koľko ti ani nezíde na um?" A zmizol vo dverách, ktoré nechal otvorené a teraz odtiaľ vanul nepríjemný, jarný vietor. Počula som, ako sa zdraví s Adamom.
Rýchlo som potriasla hlavou, aby som si to v nej ujasnila. Jeho posledná otázka ostala visieť nado mnou a rýchlo som sa ponáhľala k jeho úžasnej zbierke dévedečiek pod obrovskou plazmou v obývačke. Sadla som si na zem a čítala názvy. Boli tam dévedečká od výmyslov sveta a popravde som nemala ani šajnu, ktoré mám vybrať.
V kuchyni zazvonil mobil. To nebude môj, pomyslela som si a štverala som sa zeme, pričom som schmatla prvý film, ktorý sa mi dostal pod ruku a zaumienila si, že budeme pozerať ten. Nech už by to bola akákoľvek blbosť. Cestou do kuchyne som ho položila na konferenčný stolík.
Neznáme číslo, prečítala som na jeho mobile, ktorý neodbytne zvonil.
"Johnny, telefón!" zavolala som k otvoreným dverám.
"Kto volá?" počula som jeho otázku a následne sa zasmial na niečom, čo mu Adam povedal.
"Ehm..no...hm.. neviem.." do čerta. Ani vykoktať sa neviem.
"Tak to zdvihni prosím ťa, mne to tu ešte chvíľu bude trvať," nieslo sa od dverí a počula som, ako obaja nad niečím horlivo diskutujú.
"Ja?" opýtala som sa skôr pre seba než preňho. Pripadá mi to blbé dvíhať cudzie telefóny. A najme jeho telefóny. Zhruba dve sekundy som ešte počkala, či sa volajúci nevzdá, ale keď už to bolo nevyhnutné, zhlboka som sa nadýchla a stlačila tlačidlo "odpovedať".
Nestihla som sa ani poriadne ozvať, keď som začula celkom cudzí, prenikavý a povrchný dievčenský hlas.
"Johnny, zlato... Tak strašne ťa potrebujem..."
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 NaTušQa =)...tvoje crazy SB♥..^__^ NaTušQa =)...tvoje crazy SB♥..^__^ | Web | 24. července 2011 v 18:27 | Reagovat

Uha..tak rýchlo nový diel?..:D to je len a len dobre..:D

malá morská panna v problémoch? tak to ma dostalo :D
a inak naozaj skvelé =).. teda a ten koniec! :D som zvedava..čo sa z toho povrchného dievčaťa na druhej strane telefonu vyklube :D

2 Aiko Aiko | Web | 24. července 2011 v 19:42 | Reagovat

Eh čo...robíš si prdel??? :D :D Už keď som čítala ten nadpis, tak som vedela, že sa tam pripletie niekto iný, no aj tak ma ten koniec dostal! Som poriadne zvedavá ako sa z toho vymotajú!!

3 klikli2 klikli2 | Web | 24. července 2011 v 19:51 | Reagovat

Fuu, ja krava som začala čítať túto časť, nie aby som si klikla na prvú, takže hor sa pekne od začiatku.  :-)

4 Kirawa Kirawa | Web | 24. července 2011 v 20:03 | Reagovat

Ak by si mala dobrý nápad, ako to rozviť, tak určite pokračuj. Ak by si mala pokračovať iba z pocitu, že musíš, tak to radšej nechaj tak, lebo sa to môže pokaziť :) Rozhodnúť sa musíš sama. Ale určite by sa oplatilo napísať viac  kapitol :)

5 GHOST GHOST | 24. července 2011 v 20:46 | Reagovat

Wow spravila si to napiinave..super..ty vies ako pritiahnut viacej zvedavych citatelov.. :-)

6 Lulu Lulu | Web | 24. července 2011 v 21:07 | Reagovat

noo kokso, ďalšiu, ďalšiu. :D:D SOm zvedavá, kto to bude a čo povie Johny :D

7 Keisi Keisi | Web | 25. července 2011 v 7:34 | Reagovat

Myslím, že někdo jiný by byl tvou barvou zase nadšen a vidíš to příliškriticky :)jinak dobře píšeš..

8 Ronnie Ronnie | Web | 25. července 2011 v 16:34 | Reagovat

Na jeden šup som prečítala všetky štyri diely a hovorím, že jednoznačne chcem ďalšie diely! To myslím úplne vážne, dejová línia je perfektná! Začala si to úplne prirodzene, nemusela si obkecávať minulosť a obkecy okolo, čo sa mi hrozne ľúbi! :D Proste si sa na to vrhla a mne sa všetko hrozne ľúbilo! Mala by si pokračovať ďalej... už len to, ako skončil tento diel, evokuje ďalšie diely! :)

PS: Postava Johnnyho sa mi už teraz ľúbi! :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama